nemé opice
Nemé opice
Sedel som na zemi a špekuloval, ako rozbiť kokosový orech, ktorý bol tvrdší ako kameň, o ktorý som ho trieskal. Chcel som tak napodobniť opice. Veď tie to robia už po stáročia podobne a celkom sa im darí. Aspoň si to myslím. Trieskajúc tým prekliatym orechom som zrazu začal mať pocit akoby ma niekto pozoroval.
Starý somár, hovorím si, kto by tu bol. Si tu sám. Ale ten nepríjemný nutkavý pocit sa stále vracal. Opatrne som sa poobzeral okolo seba. Samé známe veci. A predsa bolo na nich niečo čudné. Vykašľal som sa na orech. Pobral som sa ďalej. Začal som strúhať drevenú lyžicu, ale nedarilo sa mi tak, ako zvyčajne, nuž som to nechal tak. Len ten zvláštny pocit ma neopúšťal. Akoby ma niekto pozoroval.
Našiel som tvrdší kameň a pokúšal sa rozbiť kokosový orech oň. Došľaka, pomyslel som si. Veď som tu už tridsať tri rokov sám, tak prečo sa ten pocit, že ma stále niekto pozoruje, stále vracia. Celkom ma to vyviedlo z rovnováhy.
Vyšiel som von, no pocit zosilnel. Nevidel som však nikoho. Cestou som vybral vtákom hniezdo (aspoň budú na večeru vajcia). Vrátil som sa dnu, že si ich pripravím. Jedol som však len nasilu. Ten hlúpy, neustále sa vracajúci pocit mi nedal pokoj. Čo ak je niečo s tým orechom? Čo ak ho akýsi africký či aký šaman zaklial?
Glgol som si rumu. Hlúpy pocit sa na chvíľu stratil. Ale rumom treba šetriť. Kašľať na to, pomyslel som si a odpil ešte raz.
A vtedy sa to stalo. Vtedy som ich uvidel. Tisíce očí hľadelo na mňa v nemom úžase, lenže aké to boli oči. Obrovské vypleštené oči opíc. Čo však bolo zvláštne, tie opice boli úplne ticho. Tisíce nemých opíc vypliešťajúcich na mňa oči.
Zatiahol som záves a zapol telku.
Ozaj, aby som nezabudol. Ten prekliaty kokosový orech som napokon otvoril pílkou na železo. Zostalo mi po ňom trpko v ústach, prázdna škrupina a jedna opica vypliešťajúca oči v nemom úžase.
Peter Španko
