Gumkáč
Gumkáč
(Niekoľko fragmentov z leta jedného alkoholika)
Prvý fragment
„Milo, namaľuj mi strach.“
„Keď zaplatíš gumkáča. A nemám farby.“
„Tak namaľuj uhlíkom.“
„Keď zaplatíš gumkáča. A nemám fixatér.“
„To nič, doma to streknem lakom na vlasy.“
„Tak zaptať gumkáča. A nemám papier. Vieš, potreboval by som dáky papier. Najlepšie rysy. Na tie sa dá aj temperkami.“
„Dal by som ti, ale mám len päťstovku, musím rozmeniť.“
„Neboj sa, veď výdavok ti donesiem...“
„Nie že ich dakde prepiješ, lebo ťa prizabijem. Kúp si desať rysov a zvyšok dones.“
Milo odišiel po rysy a ja som sa pozrel po terase pivárne. Vychutnával som letné lúče, ktorých je tohto roku poskromne. Pivo tu nestojí zaveľa, ale kde sa dá ísť. Môžeš si vybrať medzi A, B a C, ale môžeš pokojne zostať sedieť tam, kde si, pretože osadenstvo A, B a C neustále koluje. Ak máš dosť času, stretneš, koho potrebuješ. Ale ja dnes nečakám nikoho. Po dvoch daždivých týždňoch, keď teploty klesli aj pod pätnásť stupňov, sa človeku žiada niekam medzi ľudí. Vidím, že sa vracia Milo.
„Vieš, aj som sa najedol, nehneváš sa?“ pýta sa ma podávajúc mi hrču peňazí.
„Čo už s tebou, zabijem sa? A gumkáčov bolo koľko?“
„Čojaviem? Osem, deväť?“
Zamrazilo ma.
„Od rána,“ dodal po krátkej prestávke Milo.
„A teraz si si nedal?“
„Nedal.“
„Mám prerátať?“
„No, jedného. A pivo. Veď ti to vrátim. Na sociálku. Čo si to chcel, čo ti to mám nakresliť?“ rýchlo zahovára.
„Strach.“
„Tak ma nechaj, musím sa sústrediť. A zaplať gumkáča.“
„Už si si ho zaplatil.“
„To som si požičal...“
„Keď namaľuješ.“
„To potom bude druhý. A nepozeraj sa! Musím sa sústrediť.“
Kreslí. Milo, alkoholik, čosi po štyridsiatke, niekedy vraj výborný kuchár. A za gumkáča alebo za cigaretu sa dal nahovoriť na hocičo. Raz vyliezol na strom, inokedy sa pokúšal prepchať obručou, cez ktorú mu neprešli plecia, najčastejšie však toľko domŕzal, kým sa niekto nenaštval a nevyhodil ho. O pár minút však bol späť.
„Tu máš strach. A zaplať gumkáča.“
Podal som mu dvacku.
„A daj ešte cigaretu.“
Strach: z rysu na mňa hľadí čierna, čudne zdeformovaná, široká tvár s nápadne veľkými očami a skrivenými ústami, nakreslená uhlíkom. Má niečo do seba.
Večer ma kamarát vytiahol na pivo. Ako sme sa motali medzi A, B a C, prišli sme aj na terasu, kde som bol popoludní.
„Dolož na gumkáča,“ začujem hlas, známy, ale už biedne artikulujúci.
„Koľko?“
„Somár, nevie, koľko stojí gumkáč!“
Druhý fragment
„Bodaj tomu psy na kare trúbili,“ zahrešil som.
„Čo sa srdíš?“ spýtal sa ktosi.
„Ále, dal som Milovi peniaze na rysy a už hodinu je v riti.“
„Ja sa ti divím, dávať Milovi peniaze... Koľko si mu vlastne dal?“
„Stovku.“
„To môžeš rovno odpísať. Ten sa tak ľahko nevráti.“
„Nevyrývaj!“
Trvalo ďalšiu hodinu, kým sa Milovi uráčilo.
„Kde si v riti?“
„Nemali,“ zabľabotal.
„Ale gumkáče mali, čo, ja tvojho ancikrista!“ začínal som zúriť. „Daj sem stovku!“
„Nemám, zajtra mám sociálku, tak ti vrátim.“
„To by som ti radil, lebo ťa prizabijem na fleku. Zajtra o druhej nech si tu aj s peniazmi.“
Boli dve. O trištvrte na tri začínala moja zlá predtucha naberať konkrétne obrysy. O pol štvrtej sa dobakal Milo.
„Máš?“ pýtam sa ho zostra.
Ledva naškrabal sedemdesiat korún. Aj to lepšie ako nič. Zaspal. Čašník ho vyhodil. Spal za stánkom pred poštou. Keď sa prebral, jeho prvé kroky smerovali späť na terasu. V špinavých rifliach a tričku, s prevísajúcim bruchom, páchnuci potom, alkoholom a tabakom vôbec nevzbudzoval sympatie. Ani ľútosť. Horko-ťažko vysomroval na gumkáča. Potom ho vyhodili. Videl som ho, ako sa motká po parkovisku. Potom sedel na plote. Driemal. Opustená opitá duša. A možno pije preto, aby čo najrýchlejšie prehlušil osamelosť.
Ráno som ho stretol na stanici. Vytriasal špaky a šúľal si z nich cigaretu.
„Nemáš doložiť na gumkáča?“ žobronil.
„Milo, ešte si mi tridsať korún dlžný!“
„Tak mi požičaj ešte dvacku. Veď ti to vrátim. Aby som sa najedol. Naozaj ich neprepijem.“
Uľútostilo sa mi ho, dal som mu tie peniaze. Počkal, kým odídem, vošiel do staničného bufetu a hrdo si rozkázal gumkáča a malé pivo.
letný večer na terase, akých tu, na severe, býva málo. Slnko pomaly zapadalo a rozpálený zmäknutý asfalt len teraz začal vydávať teplo, ktoré zozbieral počas dňa. Zo sporoodetých tiel sálalo živočíšne teplo a vôňa ľudského plemena sa miešala s cigaretovým dymom a alkoholovými výparmi. Chladenie na výčapnom pulte bežalo naplno, ale ani to nestačilo na schladenie rozpálených, nakrátko ostrihaných hláv prevažne mladšieho veku a oboch pohlaví. Niektorí sa snažili udržať chladné pridaním ľadu, ale pokiaľ ste ho nevypili do piatich minút, oteplelo ako lúh a neveľmi chutilo.
Prázdniny. Boli Milovým šťastným obdobím. Kdekto nedopil pohár a keď si telo žiada dávku, je jedno, či je studená, či teplá. Hlavné je, koľko obsahuje alkoholu.
„Komu to tak smrdia nohy, tebe, Milo?“
„Mne nie, veď som sa dneska kúpal. Na jazere.“
„A obul si si to isté. Smrďaté fusekle a zhnité botasky.“
„Aj fusekle som si opral. Počúvaj, nemáš doložiť na gumkáča?“
„Koľko?“
Vytiahol z vrecka hrsť drobných, ráta: „Tri koruny.“
„Na a vypadni!“
V tých dňoch každý, kto mohol, vytiahol sedenie na terasu alebo na ulicu, a Milo sa motal rad-radom po všetkých, odkiaľ ho nevyhodili, kde mu nezakázali chodiť a kde mal šancu niečo vysomrovať. Do svojho rajónu zahrnul aj neďaleký autokemp pri priehradnom jazere. Ale navečer sa vždy dotiahol do mesta.
„Milo, to chodíš somrovať po kempe?“
„Nie, mám tam robotu.“
„Robotu, ty?“ začudovali sme sa svorne.
„No robotu. Aha, som dneska zarobil päťstovku.“
„Tak hádam ideš pýtať, nie?“
„Nechcem rozmieňať, veď preto som si pýtal doložiť.“
„A čo to tam vlastne robíš?“
„Hovno ťa je po tom!“
Milo zbieral poháre, sem-tam niečo dopil. Slnko zapadalo, Milo sa stratil. Možno prebral a išiel si pospať do parku. Horúčava dňa poľavila, začalo byť príjemne. Letné rozhovory o ničom, bežné otázky, banálne jednoslovné odpovede sa pomaly prevalili do živších rozhovorov. Mládež, zmorená celodennou horúčavou, ožila.
„Nemáš doložiť na gumkáča?“ zabľabotal známy hlas.
„Veď máš peniaze, tak si kúp!“
„Aha.“ A vytiahol z vrecka špinavých, nad kolenami odtrhnutých či odrezaných riflí hrču peňazí.
„Predsa si rozmenil.“
„No. Musel som vyrovnať tlaky. Už som triezvel. Bol som na námestí a musel som poplatiť cigáňom, aby ma nezbili. Ale ja s nimi vyjebem. Ja mám kamarátov skínov! Tí im dajú na piču!“ zastrájal sa.
„Ale neboj sa, tebe neublížim, veď sme kamaráti,“ hneď nato mi podáva ruku. „Dáš si so mnou gumkáča?“
Keby som nesedel, spadnem na zadok.
„Vodku,“ zmohol som sa na odpoveď.
Bol toho večera grand. každého, koho poznal, čímsi pohostil. Možno si len kupoval našu priazeň. Priateľov nemá, len pár kamarátov z mokrej štvrte, ktorí sú na tom podobne ako on. Tak sa aspoň nám chcel zavďačiť, že mu občas „doložíme na gumkáča“ a vypočujeme jeho trápenie.
Ráno mi nebolo najchýrnejšie. Letné horúčavy s večerným množstvom alkoholu urobili svoje. Vidina načapovaného pollitráka sa mi zjavovala na monitore až do konca práce. Zastavil som sa na terase. Sadol som si pod slnečník, zapálil marsku a chystal sa vyhnať kocovinu z hlavy , keď sa ozvalo:
„Nemáš doložiť na gumkáča?“
„Veď máš peniaze, nie?“
„To bolo včera,“ uškrnul sa Milo.
„Tak koľko to chceš?“
:Nevieš, koľko stojí gumkáč?“
Štvrtý fragment
Konečne pár dní voľna. Firma v betónovej škatuli rozpálenej ako vyhňa zavrela na pár dní svoje dvere. Uhorková sezóna v plnom prúde. Neprekonateľná túžba namočiť sa po krk do studenej vody a každým pórom vychutnávať, pomaličky a slastne vychutnávať chladolahodnosť vody ma dohnala do autokempingu. Šup do vody, vyčvachtať sa, až kým som nemal prsty ako utopenec, a potom šup na jedno poriadne orosené pivko k najbližšiemu stánku. Ten, chvalabohu, stál pod statnými smrekmi, ktoré poskytovali aký-taký tieň. Privrel som oči a priložil fľašu k ústam. Koľká zrada! Fľaša zvonku orosená, a do úst mi vtiekla teplá brečka. Nemalo sa kedy vychladiť. Znechutene som si zapálil marsku. Pivo som si položil do tieňa, ktorý vrhala noha lavičky, na ktorej som sedel, žmúril do slnka, pofajčieval, keď sa ozvalo:
„Nemáš doložiť na gumkáča?“
Nevšímal som si otázku, ignoroval som ju mysliac si, že je to prelud, klam slnkom osprostenej hlavy, ale otázka sa ozvala znova:
„Héj, spíš, nemáš doložiť na gumkáča?“
Milo v strakatých bermudách si už prisadol. Teda nesprostiem. Škoda.
„Milo, kieho otca tu robíš?“
„Mám tu robotu, veď som ti minule vravel. Čo si bol opitý?“
„Čo to tu vlastne robíš?“
„Nestaraj sa, zaplať gumkáča, potom ti poviem,“ povedal skôr zo zvyku ako vážne. „Maľujem. Obrazy. A turisti kupujú. Nemci. Ale viac Holanďania. Poliaci nie. A naši a Česi už vôbec nie.“
„No tak by si mal teraz pýtať. A kde tu majú studené pivo, lebo tu mi dali len taký mokerec.“
Zvyšné pivo som vylial pod strom a šli sme. Pestrofarebný je turistický hyd v kempe. Bieli rozkysnutí plešatí päťdesiatnici sa snažia na poludňajšom slnku vyškvariť čosi zo svojho špeku, zatiaľ čo mutti s faldami klohní na plynovom variči etwas zur essen. detiská sa určite čvachtajú v jazere alebo sa kdesi nadájajú kolou. Krik, huriavk, mätež jazykov. A peknej ženy nikde. Ja som ešte vôbec nevidel peknú Nemku. A keď som konečne kdesi za Innsbruckom narazil na peknú Nemku v akejsi knajpe, vykľula sa z nej Slovenka na zárobkoch. To ma len utvrdilo v názore, že keď je Nemka pekná, určite je aspoň šmrncnutá slovanskou krvou.
Dorazili sme na Milov pľac pod strechou z vlnitého plastu. Tam na jednom stole mal Milo rozložené svoje sersámy: sololity rôznych veľkostí už natreté podkladovou bielou, paletu, štetce, olejové farby, handru, firnajz a kopu iných vecí, ktoré neviem ani pomenovať. Milo doniesol pivo načapované v umelohmotných kelímkoch. Ale aspoň bolo studené.
„Ako idú kšefty?“ pýtam sa ho.
„Joj fajne. Len keby čas vydržal. Takto si zarobím aj tri stovky za deň. A dakedy aj viac. Toto maľujem pre jedného Holanďana,“ ukázal mi neskutočnú horskú krajinku so zasneženými vrcholkami, celú v jemných bielo-modrých tónoch. Aspoň bude mať Holanďan doma zasnežené Roháče, smejem sa v duchu.
Teraz som šiel po pivo ja. Keď sme ho dopili, pot zo mňa tiekol cícerkom. Opäť šup po krk do vody. Milo zatiaľ maľoval. Fajčiac som ho pozoroval, keď sa naraz zdvihol a odišiel. Kým som sa spamätal, bol späť s dvomi decovými gumkáčmi a pivami: „To vieš, došla inšpirácia.“
Skoro ma trafil šľak, ale nepatrí sa odmietnuť také pozvanie. Dohodli sme sa, že sa večer stretneme v meste a pobral som sa. V ľahkej eufórii som dobicykloval domov. Do večera som spal, ledva som si spomenul na stretnutie s Milom.
Čakal som ho na terase do desiatej večer. Neprišiel. Asi bol preinšpirovaný...
Stretol som ho až o tri dni. Bral sociálku a už bol dosť dobre pod parou. Vystrájal na terase svoje obvyklé kúsky a aby nevyšiel z cviku, sem-tam vysomroval cigaretu či pár drobných. Práve sme hrali zápalkovú hru toho leta, keď sa domotkal až k nášmu stolu.
„Nemáš doložiť na gumkáča, Milo?“ podpichol ktosi.
Urazil sa: „Od chudáka budeš...“
Nedokončil, odišiel. Vrátil sa o poznanie opitejší. Motal sa po preplnenej terase od stola k stolu, ale kombinácia alkoholu, cigariet, potu a opitého bľabotania bola taká odpudzujúca, že nikde nepochodil.
Zvečerilo sa, ľudí pri stoloch ubudlo. Už sme sa nehrali so zápalkami, dopíjali sme „kapurkovô“, chystali sme sa rozísť. („Ta sa ku materi, čo mi tu budete podaromnici vysedávať!“)
„Chlapi, poďte mi pomôcť,“ volá nás čašník. Vstali sme ako jeden a pobrali sa ku záchodom.
„Milo zaspal v hajzli a nemôžeme ho zobudiť,“ objasnil nám situáciu.
„Miló, Milóóó, héééj!“
Spoza dverí, ktoré sa nanešťastie otvárajú dovnútra, sa ozval zvuk, ktorého písaná podoba vyzerá asi takto: „Hhhhh.“
„Milo vstávaj, ideme spať!“
Opäť sa ozvalo len zamrmlanie, zmes neartikulovaných zvukov, z ktorých sa len veľmi citlivému uchu podarilo vyrozumieť čosi ako p-čí, ale nik nevedel, či je to nadávka, alebo kýchnutie. To už podaktorí trepali na dvere päsťami, ale ani to nevytrhlo Mila z tvrdého, bezvedomiu podobného alkoholického spánku.
Bezúspešne sme sa trápili asi desať minút. Skúšali sme to po dobrom i po zlom, prosbami aj vyhrážkami, ale márne. Z vedľajšej kabínky, keď niekto vyšší vyliezol na misu, videl Mila, ako spí sediac oblečený na mise.
„Spláchni mu, možno sa preberie...“
Spláchol, a nič. Milo ďalej spokojne sedel na zavretom dekli a spal.
„Milo, ja tvojho ancikrista. Ak nevylezieš, prisámbohu ti vylejem kýbeľ vody na hlavu!“ zúril čašník.
Zapáčil sa nám tento nápad. Nuž keď kýbeľ, tak kýbeľ. Možno by stačil aj pollitrák, ale kto bral na takéto drobnosti ohľad. A už tu bol čašník s plným vedrom vody, dobre sa rozohnal a chrst ho ponad dvere na Mila.
„Fuj, piči, kurva, kde som, čo to,“ a ešte veľa všeličoho sa ozvalo spoza dverí. Takmer sme zborovo vykríkli: „Hurá!“
„Milo, vylez, záverečná! Ber sa do riti, nech ťa tu nevidím,“ kuje čašník železo zahorúca.
„Veď idem, to sa ani vysrať nemôžem?“
„Už hodinu ťa budíme...“
„Čo mi to rozprávaš. Somarina...“
„No hej,“ zborovo drukujeme čašníkovi.
„A to ste ma museli obliať?!“
„Keď si sa inak nedal prebrať. Veď sme ti búchali, kričali na teba a ty si iba čosi zamrmlal a spal ďalej. Tuto Jožo ti aj spláchol pod riťou, a ty nič.“
Neveril ani pol slova z toho, čo sme mu rozprávali. nanurdený odchádzal, voda z neho crčala ako z hastrmana a hundral si popod nos čosi ukrivdené. Neveril, že sa naozaj stalo to, čo sme mu rozprávali a že to nie je sprisahanie proti nemu, bol presvedčený, že sme mu to vyviedli naschvál, aby sme si z neho utiahli, lebo z chudákov si môže uťahovať každý.
A možno je o tom presvedčený dodnes. Ale to už je údel tých, ktorí sa stále cítia pre čosi ukrivdení...
Šiesty fragment
„Milo, kde spávaš?“ zahučal ktorýsi.
„Kde ma jebne.“
„A cez zimu?“
„Dám sa zavrieť. V base je fajne. Najesť sa ti dajú, spať máš kde. Nemáš doložiť na gumkáča?“
„Koľko?“
„Nevieš, koľko stojí gumkáč?“
„Vypadni! Choď do riti!“
„Tak mi daj aspoň cigaretu.“
„Tu máš a vypadni!“
Leto pokročilo a na severe už bývali večery chladné, tak sme sa s partiou presťahovali z terasy dovnútra. Piatkové večery na trase A, B, C, to bol rituál. Vysokoškoláci popricestovávali na víkend domov, a tak bolo treba navštíviť všetky tri miesta, aby človek postretal známych a podozvedal sa čo-to nové. Všade to hučalo ako v úli. Milo sa však kamsi stratil. Až raz.
„Zaplať gumkáča, voľačo ti ukážem,“ ozval sa známy hlas.
Ktosi v partii ho podpichol: „Čo už nám ty môžeš ukázať?!“
Zrejme zranená pýcha spôsobila, že Milo zabudol aj na gumkáča a z vnútorného vrecka prešiváka vybral úradne vyzerajúci list. Víťazoslávne nám ho podal:
„Bol som si zariadiť zimovanie.“
„Čítaj nahlas,“ vyzvali ma. Onen pre Mila taký dôležitý a zimovisko zabezpečujúci dokument bol vlastne rozkaz na nástup výkonu trestu.
„Ako si k tomu prišiel Milo? To si ukradol?“ otázkam nebolo konca.
Milo celý rád, že vzbudil záujem, vytiahol rozsudok. Útržkovito čítam“... sa vlámal... chatovej oblasti... odcudzil magnetofón, odevy, dve sáčkové polievky... prichytený pri predaji odcudzených vecí... čím spáchal... opakovane... sa odsudzuje na deväť mesiacov nepodmienečne. Súčasne je mu uložené ochranné protialkoholické liečenie...“
„To na čo ti boli hlinené krčiažky, sáčkové polievky a také sprostosti?“
„Aby to presiahlo tisíce. Keby som ukradol za menej, tak ma nezavrú.“
„Ako nezavrú?“
„No nezavrú. To ešte nie je trestný čin. musíš mať tisíce. A zaplať gumkáča.“
„Čo si tam počneš bez gumkáča?“
„To bude na hovno. Ale klepky neberiem. Iba ak magorák. Ale v base je dobre. Jesť mi tam dajú... A možno ma dajú aj do kuchyne. Budem pozerať televízor, čítať.“
Celkom sa do tej basy tešil. Len to ho škrelo, ako vydrží bez gumkáča. Táto historka mu vynášala gumkáče a pivo, sem-tam aj pár drobných niekoľko dní. Bolo ho vídať rozprávať ju najrôznejším ľuďom, ba i neskorým turistom. Spával, kde prišlo. Raz to bolo za stánkom pred poštou, v parku, na stanici, vyjadrené jeho slovami: „Kde ma jebne.“
„Zaplať gumkáča,“ prihovoril sa mi na ulici.
„A čo nie si na terase?“
„Vyhodili ma, lebo som vraj moc otravoval. Ale v lete zbierať poháre som im bol dobrý. Už aby som bol v tej base,“ vyložil mi svoju krivdu.
Vzal som ho na gumkáča.
„Maľovať v base nebudeš?“
„Nemám čím. Tie kurvy zo stanice mi ukradli farby. A na nové nemám.“
„Ale aspoň kresliť budeš, nie?“
„Keď budem mať chuť.“
Krátko po tomto rozhovore sa išiel na deväť mesiacov zrekreovať. Doslovne. Veď celé to leto bol raz viac, inokedy menej opitý. Nuž čo, stravu mu dajú, spať bude mať kde, len tie gumkáče...
Peter Španko
